CHOVÁME HOLUBY - Letúny, Akrobaty

Návšteva u A.Margetína 20.2.2016.

Opäť po roku sme sa vracali z Rosíc u Brna, kde bola schôdza Klubu akrobatických holubov.Nemohol som obísť chov A.Margetína.Po pozvaní na kávičku som sa vybral s foťákom k holubníku. Andrej už mal veľa holubov v párovačkách, iné čakali, ako sa chovateľ rozhodne. Bol som zvedavý na nové plemeno Beloslatinský roler z Bulharska. Sú to nádherné holuby, pripomínajú ruské čiliky. Andrej získal do chovu niekoľko červených a čiernych bielohlavých jedincov.Ako poznamenal, existujú výstavné a letové línie. V inom holubníku mal holubice, ktoré svojvolne naniesli vajíčka. Na záver návštevy sme sa vyšplhali na pôjd/podkrovie/ nového holubníka. Keď píšem vyšplhali- tak doslova. Pretože podkrovie nového holubníka ešte nemá schody. To nič, ale srdce nadšenca ruských postavových holubov v ňom jasá. Samé nádherné jedince, ako zistíte s fotografií. Keď sme zoskočili z pôjda dole, Andrej začal vypúšťať holuby. Najprv dewlapy, nádhera keď sa 7 kusov odrazu vrhlo k zemi. Potom sa predviedli kelebeky pri prepletaní vo vzduchu, ako roj včiel a napokon vzlietal do výšky slovenský vysokoletún a s rovnakou istotou s ním aj dunek.  Jeho vrtenie smerom k zemi bolo úžasné. Nuž-kdo umí, umí, kdo neumí čumí- je české príslovie.Už sa šerelo, ked som sa lúčil s Andrejom, jeho maminkou, sadal do auta a mieril na Oravu. Cestou rozmýšľaľ, ako to ten Andrej stíha, keď vraví, že je celé dni v práci a pritom má stále čisťučký holubník, plný nádherných plemien. JH.

Klubová schôdza KAH a návšteva u Bc.A.Margetína 28.2.2015.

  Klub chovateľov akrobatických holubov uskutočnil 28.2.2015 schôdzu v Rosicích neďaleko Brna. Tesne pred desiatou sme sa zišli v reštaurácií Rosocháč. Rosochy znamenajú rozdvojenie- niečo , čo poznáme z praku. A skutočne aj v takých rázsochách  ciest bola umiestnená reštaurácia. Program prebiehal podľa obvyklého scenára, správy, diskusia, jedlo, uznesenia, ukončenie. Medzinárodné preteky akrobatických holubov bude klub robiť znova v českom Švihove na konci veľkých prázdnin. Zápisnica sa objaví na klubovej stránke KAH. Keď som v Klube chovateľov letúnov prestal funkcionárčiť, hneď ma vedenie iného klubu poverilo zápisnicou. A tak miesto oddychu som písal a písal. Schôdza trvala cirka do 12.35, ale zostali sme dlhšie v družných debatách. Niekoľko hostí sa zaujímalo o činnosť klubu, jeden čech doniesol srbské vysokoletúny a vypytoval sa na náš názor. Prípadne, možnosť prikúpenia. Viacerí ma vyhľadali a chceli moju knihu. Tá je beznádejne vypredaná. Cesta späť ubiehala rýchlo, až na drkotajúcu českú diaľnicu. A. Margetín šoféroval, ja, Elemír Revay a Andrejova priateľka sme viedli družné debaty, chvíľu o živote, chvíľu o holuboch, sem-tam nejaký vtip. Keď sme docestovali do CHocholnej, pred domom Andreja nás už čakali Daniel Ryba a Martin Józan, ktorí išli iným autom. Daniel Ryba má chovateľské potreby, doviezol nejaké liečiva a vždy je štedrým sponzorom klubu. On, Martin Józan a ďalší kamarát Róbert Vitáloš mali veľkú zásluhu na príprave vlaňajších pretekov akrobatických holubov v Sládkovičove. Byť u Andreja a nevidieť holuby je nelogické. A tak sme sa vrhli k holubníkom. Andrej vlani dokonči ďalší, murovaný. Pôvodný drevený zvalil a na jeho mieste pribudla dvojposchodová stavbička. Tí čo sledujú jeho stránky, vedia o tomto počine. Martin Józan okamžite vytiahol fľašku šampanského, pred stenou holubníka potriasol a stenu poriadne oblial. Zvyšok sme prinútili Andreja, aby uprostred dvora vypil. Ja som stihol urobiť už len fotky prázdnej fľašky/viď súbor A.Margetín/.A potom hŕŕŕ do oddelení, obzerať čo kde aké plemeno pribudlo. Andrej má holuby ešte rozdelené podľa pohlavia a iných vlastných kritérií. Ako povedal, nemieni odchovávať zavčasu a potom v apríli trénovať v sychravom počasí niekde na lúkach za dedinou. Lebo u akrobatických holubov je to tak, ak prešvihnete vek, staršie sa problematicky zaúčajú na letovú klietku. Zatiaľ čo D.Ryba preliezol aj poschodie holubníka, ostatní sme odhadovali názvy ruských plemien. A bolo ich tam viacero. Ako Andrej povedal, patria k najkrajším, žiaľ výkonnosť už u viacerých niet. Ostatne posúďte z fotiek vo fotoalbume. Mne sa najviac páčili Blagodarnojevské, celé recesívne červené iba s bielou alebo slabo fŕkanou hlavou. Po prehliadke murované holubníka sme už stáli pred dreveným, plným akrobatických holubov. Andrej nám vypustil tlieskača, veru ten sa predvádzal v stĺpoch v neustálom nalietavaní pred holubník. Vypustil aj birminghamské, parádny vírivý let predviedol dunek a iné jedince. Pri dunekovi použil vodiaceho holuba, potešilo ma, že košického vysokoletúna. Kedysi si ho vybral u mňa ako pískla. Andrej na domáci holubník vábi lietajúce holuby tak, že vypustí ostatné z oddelenia na trávu pred holubník. Lietajúce k nim pristanú a všetky spolu potom dlhou paličkou zaženie do holubníka. Vyberie rukou zástupcov iného plemená, poď ho do vzduchu a celé opakuje. Veru, hodnú chvíľu sme  postáli na dvore. Hoci holuby boli mimo formy, vcelku slušne sa predvádzali. A možno by sme boli dlhšie, ale Andrejova priateľka už nás volala na kávičku. Andrejova maminka zasa pripravila skvelý koláč a tak sme sa pohodlne usadili v obývačke. Debaty okolo holubov nemali konca- kraja. Zvlášť ma prekvapilo, že Andrej prezradil niektoré finty, ako prinútiť holubov k lepšiemu výkonu. Ako ich kŕmiť na pretekoch, ako trénovať, povahy jednotlivých plemien. Verte, bol som na neho hrdý. Andrej kedysi vyhlasoval, že som jedným z jeho vzorov. Spomenul som si na slová môjho profesora biológie- povedal, že keď vás prekonajú Vaši žiaci, vtedy buďte hrdí. Žiaľ v spoločnosti je to často naopak, urážame sa a všemožne bránime tým, ktorí chcú posunúť vedomosti ľudí vyššie. Krásne to vystihol v diskusií na schôdzi KCHL v Leviciach priateľ Ján Meško. Vážme si, čo urobili generácie pred nami a učme sa z nových vedomostí mladších. Špekulovali sme, kde urobiť preteky roku 2016, lebo vtedy je rad organizovania na slovenskej strane/klub je česko-slovenský/. Pri už večernom odchode som vytiahol z prepravky dva pražské krátkozobé letúny- modrého a bieleho „šimlíka“. Tie som viezol do Žiliny vnučke klubistu KCHL Františka Porubčanského. Bol to dar od Josefa Veselého z Úpice. Mali za sebou zložitú cestu. Deň vopred boli dovezené do Bratislavy, odtiaľ na schôdzu do Rosíc, kde som ich prevzal v poriadku a viezol na slovensko. Keď bieleho zbadala Andrejova priateľka, bola krásou unesená. Vyznanie, aké vypovedala možno ani Andrejovi tak  do uška nešepkala. Akoby sa do tohto holúbka zaľúbila. Nuž možno len zaželať, aby nadšenie vydržalo, lebo holubiari spriaznenú dušu potrebujú. Pridala sa Andrejova maminka a prehovárali ma, ponechať oba holúbky u nich, že sa budú mať dobre. O tom som nepochyboval, ale dal som sľub a v Žiline na ne čakala mladá chovateľka. Vo večerných hodinách som ich v poriadku odovzdal F.Porubčanskému. Ani som sa nezdržoval návštevou, chcel som ešte urobiť doma zápisnicu zo schôdze. To sa podarilo, od počítača som odchádzal 22.35 a tešil sa, že mám za sebou krásny holubiarsky deň. A pretože mám kladné ohlasy na návštevné šoty s priloženým fotoalbumom, ktoré Vám v meiloch posielam, robím tak aj teraz. Aspoň budete mať prehľad, kde sa aké plemená nachádzajú a prečítate si o našom obľúbenom koníčku. Nech sa Vám chovateľská sezóna 2015 vydarí želá J.Hrabal.