Evropská výstava Nitra 2025
EV v Nitre 2025.
Dlho očakávané dni s množstvom starostí už má Slovensko za sebou. Najbližší, čo sa podieľali na jej organizácií si vydýchli. Nech už máme akékoľvek poznatky, patrí im chvála a poďakovanie za preukázané schopnosti od najvyššieho vedenia až po obslužný personál na všetkých pozíciach. Zaiste najlepšie vedia, čo celkom nevyšlo. Ja som holubiar a z tohto pohľadu sa na výstavu pozerám. A keďže som „letúnkár“ tak zacielim na túto oblasť. V elektronickej forme katalógu som zistil závažné nedostatky v názvoch. Nakoľko som zjari redigoval encyklopédiu MUDr. Michala Straku o krátkozobých holuboch, neunikli mi zmätočné názvy najmä rumunských a bulharských plemien. A práve tých majú uvedené štáty dostatok, poväčšine na báze orientálneho kotrmeliaka, čiže zo zvesenými krídlami. To sme s Ing. Mariánom Mackom z holubiarskej komisie vyriešili v stresujúcom termíne tri dni pred zahájením. Hoci sme sa snažili, chyby v nahlasovaní zapríčinené chovateľmi sme nemohli odhaliť. Príkladom je plemeno Biher Frillbeek, teda bežný anglický názov pre brčkáňa a ajhľa! Na výstavu dorazil kapucín s prednou čelovou ružicou! Okrem štruktúroveho plemena som upozorňoval na nevhodné zaradenie plemena Beleársky hrvoliak so zveseným hrvoľom, ktorý vyčnieval z radu letúnov. Aby toho nebolo málo vklinil sa aj Dolnozemský bradavičnatý, ktorého už názov predurčoval inde. Rovnako inde patril rumunský náprsenkový kariér. Darmo sa pri klietkách rumunský chovateľ čudoval! Alebo taliansky či lilský výstavný. Celkom asi 194 holubov. Už nebolo v silách organizátorov napraviť to. Ináč by boli tieto plemená v inej hale, kde boli väčšie medzery na klietkach odkiaľ sa drobné letúny neraz pretlačili von. A letúny by sa posunuli do správnych klietok vo vedľajšej hale a garanti by mali o starosť menej. Napriek snahe sme prehliadli nepreložené niektoré názvy napríklad Pester bocianik, čiže bežný budapeštiansky bocianik. Sporné boli nahlásené holuby pod názvom Kalmuk, Kara Hisar či Arap/Syar. Sú to plemená z oblasti Starej a Novej Zagory, ktoré takto regionálne geograficky nazývajú a ťažko vymýšľať preložiteľný eqivalent. K posudzovaniu som za dva prítomné dni počul kadečo. Nášho klubu sa týka posúdenie slovenských, košických a bratislavských vysokoletúnov. Rozsiahly komentár ponechám na klubovú schôdzu. Ja som nebol spokojný s posúdením klubových holubov a už vôbec nie s udelenými titulmi. SV ktorý má mať priamu líniu zobák čelo by ako tak odpovedal i keď ten istý chovateľ tam mal kvalitnejšie. Na schôdzach vzdelávateľ a posudzovateľ v jednej osobe zdôrazňuje pri KV čím vyššie čelo, tým lepšie, aby vynikol lom medzi čelom a zobákom. Ak EŠ získa holub, vedľa ktorého je hneď niekoľko v danom znaku kvalitnejších už na bežný pohľad, ťažko sa to vysvetľuje a upozornil na to hádam každý prítomný klubista. To nie je o postoji(ktorý sa mení počas výstavy) ale viditeľných znakoch. V konečnom dôsledku to v očiach verejnosti poškodzuje posudzovateľa. Ten má asi zázračný klobúk, keď iba on a poľský chovateľ pri berlínskych dokázal prideliť tri tituly jednému chovateľovi(ten istý a tomu istému aj vlani). To by nebolo divné, ak by na to jedince mali! Celou záležitosťou sa už zaoberá klubový revízor(má k dispozícií oceňovacie lístky a fotky slovenských a košických vysokoletúnov) a bude treba hľadať riešenie na školení posudzovateľov. Pravda aj pri viedenských bieloštítových dostal nemecký chovateľ tri ceny, ale sám a jediný vystavoval 20 holubov uvedeného plemena. Spozornel som aj pri pražských krátkozobých, kde požadujú veľkú hlavu. Ako dokazuje fotka, ocenený bol drobný holub i keď mladý. Nič na tom nemení ani jeho perspektíva. Posudzuje sa v reálnom čase! Správne boli posúdené bratislavské vysokoletúny, kde sa uprednostňujú zľahka zaoblené temená. Pre nedostatok nepríbuzných holubov sa krížením dostalo do populácie veľa jedincov s rovným temenom. Výborne hodnotím činnosť garanta pri holuboch Mikuláša Slobodu. Situácie riešil(zrejme aj s dcérou) s prehľadom a aj pri preberaní či vydávaní holubov nevznikali „čakacie“ lehoty. Čas v Nitre som využil na nafotení viacerých jedincom málo vystavovaných plemien. Doma som si potom vyhľadal v príslušných knihách štandardy a porovnával. Mnohé nemajú ideálny postoj, lebo behali po klietke a čakal by som neúmerne dlho. Školou sú rumunské a bulharské plemená, dosť vzájomne podobné, takže byť posudzovateľom, škriabem sa za ušami. V tejto spleti plemien žiaľ, uviazol aj košický kotrmeliak. Zmenou štandardu v znaku hlavy stratili výnimočnosť a keby sme ich vložili do klietky k sisackému,sekešfehervárskemu,satumarskému,brailskému či amorskému sotva ich určíme. Preto dbajme, aby nám košický vysokoletún nízkym čelom nesplynul s viedeňským dlhozobým, kde už Nemci na špeciálke uprednostňujú zvažujúce temeno a zobák trčiaci k nebu ako bodák(vraj niečo originálne). Všimnite si fotky debrecínskych, schválne som ich nafotil viac(bolo vystavených 123 kusov a získali 21 cien).Veľmi tŕpnem, či východoslovenský v znaku hlavy neskĺzne, zvlášť čo som videl kresbu pre EE(vpredu vysoké čelo čo má väčšina debrecínskych). Patrí sa poďakovať aj nášmu klubistovi Zoltánovi Baloghovi, ktorý zabezpečil postavenie klubovej dvojvoliéry a statočne sa s šarmantnou dámou podieľal na výdaji cien. Akurát chýbalo jeho meno v tiráži výstavného výboru, čo by si zaslúžil. Do jednej voliéry dodal Michal Petrík košické(aj zriedkavé červené),bratislavské a slovenské, v druhej som vystavil košické, slovenské a bratislavské vysokoletúny. Tešil som sa z množstva priateľov, ale pre funkciu tajomníka klubu a s ňou spojené povinnosti som väčšinou iba podával ruky. Zvlášť ma potešila prítomnosť Sveťa Polereckého z Vodňan, žiaľ už jediného pamätníka založenie klubu v roku 1976,(čiže na budúci rok bude klub oslavovať päťdesiatku). Zastávam názor, že každá výstava je dobrá na sebavzdelávanie. Zvlášť ak chcem poznatky predostrieť verejnosti. Možno pripravím nejaký príspevok pre stránku SZCH. V kútiku haly A, kde bolo pri stánkoch jednotlivých štátov mimoriadne rušno, som objavil MUDr. Michala Straku a konečne som si mohol vyzdvihnúť Encyklopediu krátkozobých plemien(i s venovaním), na ktorej pracoval dlhé obdobie. Je to unikátne diele už len tým, že vyžadovalo prečítať a vyselektovať množstvo literatúry v rôznych jazykoch, čo si málokto dokáže predstaviť. Osobne som pri lektorovaní využíval asi 25 prevažne cudzojazyčných kníh. Každému odporúčam kúpiť(alebo manželky objednajú pod stromček), aby sme aspoň takto podporili jeho snahu. Ináč by u nás žiadna chovateľská literatúra asi nevyšla, nanajvýš nejaký zahraničný preklad. A nebyť odvahy funkcionárov SZCH možno ani Európska výstava. Nech už ju každý hodnotí po svojom, teším sa, že vôbec bola a strašiak v podobe zákazu z veterinárnych dôvodov nás natesno obišiel.
Jozef Pepa Hrabal.
